This is a google translated version .....
Half a century ago, in 1965 I was told by a beautiful girlfriend that it is all over between us, and I have not seen her since. A year later I married a girl I have known since childhood, and soon we will be celebrating our golden anniversary. All four our children will be with us, also our six grandchildren, and a few dozen members of our extended family, friends and neighbours.
A couple of months ago someone the bygone beauty reminded me. More than half a century, I have not seen it, nor heard of her, and I remembered it only rarely. The fact, however, that I was pripomenutá, I broke some sort of virus into memory, and I did not even zaboha to get rid of her memories. I grew in my head like some psychological cancer memories, they didn't give me sleep, zahrávali with me day and night as a breeze with the bulb. A random encounter on the golf course with a psychiatrist helped me to correct it. He told me that such a posadnutie (limerencia), can be cured through meditation or alcohol – or preferably with both!
The case of Ms. Gúglovej, I've found the passwords (only on meditation, alcohol, I know), the moment I learned, and now, after a couple of jams and three bottles of alcohol (vodka, whisky and gin, always after a half bottle for the fifth time in the afternoon), I'm okay, aside from the occasional dizzy **** when the wall out of bed in the morning.
Therefore, I thought that I was OK!
Once I liked pop music. In childhood they were Hilarious, Olláryová, Borároš, Christopher Francis, Sue Lonská, Oh, ta love actually, then later Presley, bítlsáci, etc. When it came to the Rolling Stones and the like vrieskania and poskakovania – so I'm odvykol. They came, they started winning different melody, and gradually I get from the popular music completely odvykol.
I recently went away, and suddenly I započúval to songs that I have heard in the meantime. The song was about the love from my half a century ago! The love me again came to mind, a song filled the hole that remained there after the recent "cancer", and I wept like a little kid: otherwise-than-deep wet, sebaľutujúcim and healing at the same time crying. As I drove the car I did not see on the way. I got sidetracked on a sort of slowed down the lawn, he stopped and I'm guessing there vzlykal ten minutes.
Somehow I finally got home, I found the song and singer, and he called his wife to the computer. The song was in English, but with a woman we have lived long enough to understand the environment in English, including the London tone. She sang Adele, in front of the audience in the Royal Albert Hall, desaťtisícovým her najznámejšiu song Someone like you (Someone like you) ...
Adele also with the help of the audience, tears in the eyes, together with dospievala viewers, I also, as otherwise, and I looked at the woman who sat behind me a bit: her tears flowed up to the neckline, and while we are not one of the word nezmohli.
Finally, I asked her: "she thought of me?" My wife, always practical and sobering to me quietly, with only a hint of agitation, she replied: "no, I was thinking on his first love, Chris!". Since I had to go, but I'm not offended by Charles I, because of its Milanovi, love predomnou, I have already heard enough.
A couple of years ago that Milan is hardly ill and Esperanto was an now he even zatelefonovala. Talk to the woman you poplakala, and when she told me that the Milan ended up dying. Naskutku, died after a few weeks. And on the other a couple of weeks my wife called to his widow, and when those phones poplakali an hour or so.
And so are the two Adele vytriezveť, vystrábiť from the wounds of love, help and prepare for our golden wedding a few months with a clean mind.
Thank you from the bottom of our hearts, Adele.
About two months after the beginning of the assigned závratí.
In the Garden we have a lot of trees and a lot of different birds. Some of them have to worry about dažďovky and other terrestrial insects, grubs and beetles on the other trees, and others have been helping us fruit. In addition to the occasional crumbs or small remnants of food discarded on the grass, we do not give them any food. The birds are not afraid of us, but we shall see to it that our mutual distances were as, in General, about three to four metres. If they bring us closer to the less poodbehnú or poodletia.
I couldn't help but notice in the last two months that the distance between them and me – but not my wife! – suddenly shrunk! From three to four metres to two metres, or even less. My outward appearance is unchanged, my behavior to them as well; even my movements are not nespomalili or nezrýchlili, or my clothes changed. I do not know why is it. ..
And two small examples.
In the garden after a hot and dry summer, I watered some shrubs. One Bush needed more water, and as it resting I have one hand on the hose while holding their watered tree. After the bark of the tree where he ran a small bird, up and down, and vyďobával from the crevices of small insects. He worked there from all sides and at all heights; When it came to my level of pobehal around the stem, and also under my arm and around the Palm of the hand as I did about the leaning tree. As I quietly pulled out of the bag phone worked so that it odfotografujem, but when he spoke at the opening of the phone – he flew klink. Here I attach it as I found it somewhere on the Internet, I think it is called kôrovník, and is great about how thrush.
A couple of months ago someone the bygone beauty reminded me. More than half a century, I have not seen it, nor heard of her, and I remembered it only rarely. The fact, however, that I was pripomenutá, I broke some sort of virus into memory, and I did not even zaboha to get rid of her memories. I grew in my head like some psychological cancer memories, they didn't give me sleep, zahrávali with me day and night as a breeze with the bulb. A random encounter on the golf course with a psychiatrist helped me to correct it. He told me that such a posadnutie (limerencia), can be cured through meditation or alcohol – or preferably with both!
The case of Ms. Gúglovej, I've found the passwords (only on meditation, alcohol, I know), the moment I learned, and now, after a couple of jams and three bottles of alcohol (vodka, whisky and gin, always after a half bottle for the fifth time in the afternoon), I'm okay, aside from the occasional dizzy **** when the wall out of bed in the morning.
Therefore, I thought that I was OK!
Once I liked pop music. In childhood they were Hilarious, Olláryová, Borároš, Christopher Francis, Sue Lonská, Oh, ta love actually, then later Presley, bítlsáci, etc. When it came to the Rolling Stones and the like vrieskania and poskakovania – so I'm odvykol. They came, they started winning different melody, and gradually I get from the popular music completely odvykol.
I recently went away, and suddenly I započúval to songs that I have heard in the meantime. The song was about the love from my half a century ago! The love me again came to mind, a song filled the hole that remained there after the recent "cancer", and I wept like a little kid: otherwise-than-deep wet, sebaľutujúcim and healing at the same time crying. As I drove the car I did not see on the way. I got sidetracked on a sort of slowed down the lawn, he stopped and I'm guessing there vzlykal ten minutes.
Somehow I finally got home, I found the song and singer, and he called his wife to the computer. The song was in English, but with a woman we have lived long enough to understand the environment in English, including the London tone. She sang Adele, in front of the audience in the Royal Albert Hall, desaťtisícovým her najznámejšiu song Someone like you (Someone like you) ...
Adele also with the help of the audience, tears in the eyes, together with dospievala viewers, I also, as otherwise, and I looked at the woman who sat behind me a bit: her tears flowed up to the neckline, and while we are not one of the word nezmohli.
Finally, I asked her: "she thought of me?" My wife, always practical and sobering to me quietly, with only a hint of agitation, she replied: "no, I was thinking on his first love, Chris!". Since I had to go, but I'm not offended by Charles I, because of its Milanovi, love predomnou, I have already heard enough.
A couple of years ago that Milan is hardly ill and Esperanto was an now he even zatelefonovala. Talk to the woman you poplakala, and when she told me that the Milan ended up dying. Naskutku, died after a few weeks. And on the other a couple of weeks my wife called to his widow, and when those phones poplakali an hour or so.
And so are the two Adele vytriezveť, vystrábiť from the wounds of love, help and prepare for our golden wedding a few months with a clean mind.
Thank you from the bottom of our hearts, Adele.
About two months after the beginning of the assigned závratí.
In the Garden we have a lot of trees and a lot of different birds. Some of them have to worry about dažďovky and other terrestrial insects, grubs and beetles on the other trees, and others have been helping us fruit. In addition to the occasional crumbs or small remnants of food discarded on the grass, we do not give them any food. The birds are not afraid of us, but we shall see to it that our mutual distances were as, in General, about three to four metres. If they bring us closer to the less poodbehnú or poodletia.
I couldn't help but notice in the last two months that the distance between them and me – but not my wife! – suddenly shrunk! From three to four metres to two metres, or even less. My outward appearance is unchanged, my behavior to them as well; even my movements are not nespomalili or nezrýchlili, or my clothes changed. I do not know why is it. ..
And two small examples.
In the garden after a hot and dry summer, I watered some shrubs. One Bush needed more water, and as it resting I have one hand on the hose while holding their watered tree. After the bark of the tree where he ran a small bird, up and down, and vyďobával from the crevices of small insects. He worked there from all sides and at all heights; When it came to my level of pobehal around the stem, and also under my arm and around the Palm of the hand as I did about the leaning tree. As I quietly pulled out of the bag phone worked so that it odfotografujem, but when he spoke at the opening of the phone – he flew klink. Here I attach it as I found it somewhere on the Internet, I think it is called kôrovník, and is great about how thrush.
The second example.
Obedoval I'm on your porch with sea háveďou noodles. I put my fork, so that I could wipe my mouth and from behind me me on the plate, right next to the hand which I found the bird pristal plate held. He looked at me, looked at the plate – and chose one nice pussy. As with her entertained, I downloaded your telefónik, klinkol-bird neodletel! – and how to get further picked a nice one for I'm shot him. Without a second thought I odtisol (calmly allowed me to touch him, only slightly contradicted!), after all it was my lunch break, I finished eating while he sat patiently and waited for the series right there next to him there a few rezančekov., took them in and flew perí pokutral. Here I am in the picture:The second example.
Obedoval I'm on your porch with sea háveďou noodles. I put my fork, so that I could wipe my mouth and from behind me me on the plate, right next to the hand which I found the bird pristal plate held. He looked at me, looked at the plate – and chose one nice mussel. As with her entertained, I downloaded your telefónik, klinkol-bird neodletel! – and how to get further picked a nice one for I'm shot him. Without a second thought I odtisol (calmly allowed me to touch him, only slightly contradicted!), after all it was my lunch break, I finished eating while he sat patiently and waited for the series right there next to him there a few rezančekov., took them in and flew perí pokutral. Here I am in the picture:
Obedoval I'm on your porch with sea háveďou noodles. I put my fork, so that I could wipe my mouth and from behind me me on the plate, right next to the hand which I found the bird pristal plate held. He looked at me, looked at the plate – and chose one nice pussy. As with her entertained, I downloaded your telefónik, klinkol-bird neodletel! – and how to get further picked a nice one for I'm shot him. Without a second thought I odtisol (calmly allowed me to touch him, only slightly contradicted!), after all it was my lunch break, I finished eating while he sat patiently and waited for the series right there next to him there a few rezančekov., took them in and flew perí pokutral. Here I am in the picture:The second example.
Obedoval I'm on your porch with sea háveďou noodles. I put my fork, so that I could wipe my mouth and from behind me me on the plate, right next to the hand which I found the bird pristal plate held. He looked at me, looked at the plate – and chose one nice mussel. As with her entertained, I downloaded your telefónik, klinkol-bird neodletel! – and how to get further picked a nice one for I'm shot him. Without a second thought I odtisol (calmly allowed me to touch him, only slightly contradicted!), after all it was my lunch break, I finished eating while he sat patiently and waited for the series right there next to him there a few rezančekov., took them in and flew perí pokutral. Here I am in the picture:
Her husband from her right after the wedding, and her two children are otcovstvu to the left did not admit to. She has entered into some sort of agreement in respect of the child that oral with him planned to take with him to Austria, where she married; children with him did not have more to see. He later went to Canada and in recent years his health makes it impossible for him to communicate with anyone.
My beauty as I was mentioned at the beginning, around 1965 the man from Vienna. I heard that he was about 30 years older, bruchatý, supposedly from her pretty nasty (I am writing this, though I wish only the best for her love of gloating; in "Communist" Czechoslovakia then for a woman to go "to the West" was a huge, Kamsa's enviable and almost unthinkable thing!), and apparently owned a store on Mariahilfer Strasse with pastries. She, along with her two children, she has gone from Raca to Vienna in 1968. Her sister at first, and then parents and brother tragically died about a year after her departure; her Viennese man died in 1975, and she, along with her son (daughter remained in Vienna), moved to Germany in Nuremberg, where the neighborhood in 1987 after severe illness (liver failure?) died. In the last years of life was said to be an alcoholic ...
The information was given to me by my aunt, which managed to find and then combine with the daughter of the beaut in Vienna. In the search for, and then I played a little and a few connections play a significant role. I am glad that the lovely aunt managed to establish contact with her niece in Vienna, and I hope that it will succeed, even with her nephew, who lives somewhere in Germany.
Roku 1965 mi povedala jedna krásavica že medzi nami je po troch šťastných rokoch koniec, o pár mesiacov sa vydala a odvtedy som ju nevidel. Ja som sa oženil o rok po nej s dievčaťom s ktorým sme sa poznali od detstva, a čoskoro budeme sláviť zlatú svatbu. Prídu k nám všetky naše štyri detičky, šesť vnukov, rozšírená rodina, a bude nám spolu dobre.
Pred pár mesiacmi mi ktosi tú dávnu krásavicu pripomenul. Vyše pol storočia som ju nevidel, ani o nej nepočul, a spomenul som si na ňu iba málokedy. Tým však, že mi bola pripomenutá, mi vnikol akýsi vírus do pamäti, a ja som sa spomienok na ňu nevedel ani zaboha zbaviť. Spomienky mi rástli v hlave ako nejaká psychologická rakovina, nedali mi spávať, zahrávali sa so mnou dňom i nocou ako vetrík s balónikom. Náhodné stretnutie na golfovom ihrisku s psychiatrom mi pomohlo k náprave. On mi povedal že také posadnutie (limerencia) sa dá vyliečiť meditáciou alebo alkoholom – alebo najlepšie s oboma!
U pani Gúglovej som si našiel príslušné heslá (iba o meditácii, alkohol poznám), chvíľu som sa ju učil, a dnes, po pár posedeniach a troch fľašiach alkoholu (vodka, whisky a gin, vždy po pol fľaši po piatej poobede) som v poriadku, až na občasné závrate**** keď ráno leziem z postele.
Teda myslel som si že som v poriadku!
Kedysi som mal rád populárnu hudbu. Za detstva to boli František Krištof Veselý, Olláryová, Borároš, Zuzka Lonská, neskôr Ach, ta láska nebeská, potom Presley, bítlsáci, atď. Keď prišlo na Rolling Stones a im podobné vrieskania a poskakovania – nejak som si odvykol. Prišli deti, tie si začali vyhrávať iné melódie, a postupne som si od populárnej hudby úplne odvykol.
Nedávno som šiel autom, a zrazu som sa započúval do piesne ktorú som dovtedy nepočul. Pieseň bola o tej mojej láske spred pol storočím! Tá láska mi znova prišla na myseľ, pieseň zaplnila tú dieru ktorá tam zostala po tej nedávnej “rakovine”, a ja som sa – ako inak – rozplakal ako malé decko: hlbokým mokrým, sebaľutujúcim a súčasne liečivým plačom. Ako som riadil auto nevidel som na cestu. Spomalil som odbočil na akýsi trávnik, zastavil sa a vzlykal tam hádam desať minút.
Akosi som sa napokon dostal domov, našiel som tú pieseň aj speváčku, a zavolal svoju ženu k počítaču. Pieseň bola v angličtine, ale so ženou sme žili v anglickom prostredí dosť dlho aby sme rozumeli, vrátane londýnskej intonácie. Spievala Adele, pred desaťtisícovým obecenstvom, v Royal Albert Hall, jej najznámejšiu pieseň Someone like you (Ktosi tebe podobný)…
Adele aj s pomocou divákov dospievala, slzy mala v očiach spolu s divákmi, ja tiež, ako inak, a pozrel som sa na ženu, ktorá sedela trošku za mnou: slzy jej tiekli až do výstrihu, a chvíľu sme sa ani jeden nezmohli na slovo.
Nakoniec som sa jej opýtal: “Myslela si na mňa?” Moja žena, vždy praktická a triezva, mi pokojne, iba s nádychom rozrušenia, odpovedala: “Nie, myslela som na svoju prvú lásku, na Milana!”. Nakoľko som Karol mal som sa uraziť, ale neurazil som sa, lebo o jej Milanovi, láske predomnou, som už dosť počul.
Pred pár rokmi sa dopočula že Milan je ťažko chorý, a hneď mu aj zatelefonovala. Porozprávali sa, žena si poplakala, a keď skončila povedala mi že Milan zomiera. Naskutku, po pár týždňoch zomrel. A o ďalších pár týždňov moja žena zavolala jeho vdove, a spolu si pri tých telefónoch hodinku poplakali.
A tak nám obom Adele pomohla vytriezveť, vystrábiť sa z rán lásky, a pripraviť sa na našu zlatú svadbu o pár mesiacov s čistou mysľou.
Thank you from the bottom of our hearts, Adele.
***Pripísané o dva mesiace po začiatku tých závratí.
V záhrade máme hodne stromov a veľa rozličných vtákov. Niektoré z nich majú na starosti dažďovky a iný pozemný hmyz, iné húsenice a chrobákov na stromoch, a iné zas nám pomáhajú oberať ovocie. Okrem občasných omrviniek, alebo malých zvyškov jedál vyhodených na trávu, im nedávame žiadne potraviny. Vtáci sa nás neboja, ale dbajú na to aby naše vzájomné vzdialenosti boli ako sa patrí, vo všeobecnosti okolo troch až štyroch metrov. Ak sa k nim priblížime na menej poodbehnú alebo poodletia.
Nemohol som si nevšimnúť za posledné dva mesiace že tie vzdialenosti medzi nimi a mnou – nie však mojou ženou! – sa zrazu zmenšili! Z troch až štyroch metrov na dva metre, ba aj na menej. Môj vonkajší vzhľad je nezmenený, moje chovanie k nim tiež; ani moje pohyby sa nijako nespomalili ani nezrýchlili, ani moje oblečenie sa nezmenilo. Neviem čím to je…
A dva malé príklady.
A dva malé príklady.V záhrade po horúcom a suchom lete som polieval niektoré kríky. Jeden krík potreboval vody viac, a ako som ho polieval držiac hadicu opieral som sa jednou rukou o strom. Po kôre toho stromu behal malý vták, hore aj dolu, a vyďobával zo štrbín drobný hmyz. Pracoval tam zo všetkých strán a na všetkých výškach; keď prišiel na moju výšku pobehal okolo kmeňa, a aj pod mojou rukou a okolo dlane ako som sa o ten strom opieral. Ako tak pracoval potichu som vytiahol z vrecka telefón že si ho odfotografujem, ale keď sa ozval klink pri otváraní telefónu – odletel. Tu ho prikladám ako som ho našiel kdesi na internete, myslím že sa volá kôrovník, a je veľký asi ako drozd:
Druhý príklad.Obedoval som na verande rezance s morskou háveďou. Položil som vidličku, aby som si mohol utrieť ústa, a spoza mňa mi na tanieri pristal vták, hneď vedľa ruky ktorou som ten tanier držal. Pozrel sa na mňa, pozrel sa do taniera – a vybral si jednu peknú mušličku. Ako sa s ňou bavil, vytiahol som svoj telefónik, klinkol – vták neodletel! – a ako si ďalej vybral jednu peknú krevetu som si ho odfotografoval. Bez rozmýšľania som ho odtisol (pokojne dovolil aby som sa ho dotkol, len mierne odporoval!), veď to bol môj obed, dojedol som pokým on tam vedľa trpezlivo sedel a čakal na rad. Nechal som mu tam pár rezančekov, vzal si ich, pokutral sa v perí a odletel. Tu ho mám na obrázku:
A ešte jeden, ktorý sa prihodil o pár dní neskôr…
Už asi rokapol máme nových susedov. Donedávna vlastnili malú farmu kdesi na vidieku, a keď na nich prišla sedemdesiatka farmu predali a kúpili si tu vedľa nás dom. Majú psa ktorý na mňa pár mesiacov štekával. Sused mi povedal že ho to prejde, lebo naša záhrada v miestach kde na mňa štekával je vo vzťahu k ich terajšiemu domu asi smerom kde na ich farme bola cesta. No a Gus, ten pes, na tú cestu štekával keď tade niekto náhodou šiel. Gusa som napokon od toho štekania odnaučil aj pár občasnými kúskami syra…
Štekať prestal, ale nikdy chvostom nevrtel, tú zbraň si nechával v zálohe. Sused mi tiež povedal že Gus tým chvostom aj tak vrtí málokedy, že to musí byť naozaj niekto veľmi známy, a najmä ak si toho človeka Gus nejak extra považuje.
No a čo sa nestalo! Pár dní po príhodách s vtákmi som sa babral v zelenine blízko nášho spoločného plota keď pribehol Gus a už-už mal slinu pripravenú že si dobre zašteká, ale zrazu sa zháčil, zastavil asi dva metre odo mňa – a začal vrtieť chvostom!!!
Neskôr, keď sa objavil sused, sa pýtam že čo sa stalo s Gusom keď zrazu začal vrtieť chvostom (a Gus mu práve stál pri nohe a usilovne vrtel). Sused sa pozrel dole na Gusa, potom na mňa, a zmohol sa na vtip: s Gusom sa nestalo nič, možno sa niečo stalo s tebou. Prijal som to zdvorilo ako vtip, povinne som sa zasmial, ale mne to bola vážna vec: čo vo mne tí vtáci a teraz to zviera cíti že sa všetci chovajú ku mne akosi inak, priateľskejšie, menej bojácne.
Epitaf.
Po niekoľkomesačnom pátraní za pomoci tety detí tej mojej lásky, jej vzdialeného príbuzného v Mníchove, za pomoci súkromného detektíva vo Viedni, archivára v Rimavskej Sobote, inzerátu v račanskom časopise Račan a následného množstva emailov a telefonátov, vrátane nadviazania styku s jej deťmi roztrúsenými po svete, sa nám podarilo zhruba vystopovať životnú púť tej mojej krásavice.
Jej muž od nej hneď po svadbe odišiel, a k otcovstvu jej dvoch detí sa nepriznal. Ona s ním uzavrela akúsi ústnu dohodu ohľadne detí ktoré plánovala vziať so sebou do Rakúska, kam sa vydala; deti sa s ním nemali viac vidieť. On neskôr odišiel do Kanady a v posledných rokoch mu jeho zdravotný stav znemožňuje s kýmkoľvek komunikovať.
Moja krásavica, ako som bol spomenul na začiatku, sa okolo roku 1965 vydala za človeka z Viedne. Počul som že bol asi o 30 rokov starší od nej, bruchatý, vraj dosť nepekný (toto píšem škodoradostne rád, hoci jej prajem iba to najlepšie; v “komunistickom” Československu tej doby pre ženu sa vydať kamsi “na Západ” bola obrovská, závideniahodná a temer nemysliteľná vec!), a vraj vlastnil obchod s pečivom na Mariahilfer Strasse. Ona, spolu s jej dvomi deťmi, odišla z Rače do Viedne roku 1968. Jej sestra najprv, a potom rodičia aj brat tragicky zahynuli asi rok po jej odchode; jej viedenský muž zomrel roku 1975, a ona, spolu s jej synom (dcéra zostala vo Viedni) sa odsťahovala do Nemecka do okolia Norimbergu, kde roku 1987 po ťažkej chorobe (zlyhanie pečene?) zomrela. V posledných rokoch života vraj bola alkoholik…
Informácia mi bola poskytnutá tou tetou, ktorej sa podarilo nájsť a následne spojiť s dcérou tej krásavice vo Viedni. V tom hľadaní a následnom spojení som hral malú a málo významnú úlohu. Som rád že sa milej tete podarilo nadviazať styk s jej neterou vo Viedni, a dúfam, že sa to podarí aj s jej synovcom, ktorý žije kdesi v Nemecku.
Roku 1965 mi povedala jedna krásavica že medzi nami je po troch šťastných rokoch koniec, o pár mesiacov sa vydala a odvtedy som ju nevidel. Ja som sa oženil o rok po nej s dievčaťom s ktorým sme sa poznali od detstva, a čoskoro budeme sláviť zlatú svatbu. Prídu k nám všetky naše štyri detičky, šesť vnukov, rozšírená rodina, a bude nám spolu dobre.
Pred pár mesiacmi mi ktosi tú dávnu krásavicu pripomenul. Vyše pol storočia som ju nevidel, ani o nej nepočul, a spomenul som si na ňu iba málokedy. Tým však, že mi bola pripomenutá, mi vnikol akýsi vírus do pamäti, a ja som sa spomienok na ňu nevedel ani zaboha zbaviť. Spomienky mi rástli v hlave ako nejaká psychologická rakovina, nedali mi spávať, zahrávali sa so mnou dňom i nocou ako vetrík s balónikom. Náhodné stretnutie na golfovom ihrisku s psychiatrom mi pomohlo k náprave. On mi povedal že také posadnutie (limerencia) sa dá vyliečiť meditáciou alebo alkoholom – alebo najlepšie s oboma!
U pani Gúglovej som si našiel príslušné heslá (iba o meditácii, alkohol poznám), chvíľu som sa ju učil, a dnes, po pár posedeniach a troch fľašiach alkoholu (vodka, whisky a gin, vždy po pol fľaši po piatej poobede) som v poriadku, až na občasné závrate**** keď ráno leziem z postele.
Teda myslel som si že som v poriadku!
Kedysi som mal rád populárnu hudbu. Za detstva to boli František Krištof Veselý, Olláryová, Borároš, Zuzka Lonská, neskôr Ach, ta láska nebeská, potom Presley, bítlsáci, atď. Keď prišlo na Rolling Stones a im podobné vrieskania a poskakovania – nejak som si odvykol. Prišli deti, tie si začali vyhrávať iné melódie, a postupne som si od populárnej hudby úplne odvykol.
Nedávno som šiel autom, a zrazu som sa započúval do piesne ktorú som dovtedy nepočul. Pieseň bola o tej mojej láske spred pol storočím! Tá láska mi znova prišla na myseľ, pieseň zaplnila tú dieru ktorá tam zostala po tej nedávnej “rakovine”, a ja som sa – ako inak – rozplakal ako malé decko: hlbokým mokrým, sebaľutujúcim a súčasne liečivým plačom. Ako som riadil auto nevidel som na cestu. Spomalil som odbočil na akýsi trávnik, zastavil sa a vzlykal tam hádam desať minút.
Akosi som sa napokon dostal domov, našiel som tú pieseň aj speváčku, a zavolal svoju ženu k počítaču. Pieseň bola v angličtine, ale so ženou sme žili v anglickom prostredí dosť dlho aby sme rozumeli, vrátane londýnskej intonácie. Spievala Adele, pred desaťtisícovým obecenstvom, v Royal Albert Hall, jej najznámejšiu pieseň Someone like you (Ktosi tebe podobný)…
Adele aj s pomocou divákov dospievala, slzy mala v očiach spolu s divákmi, ja tiež, ako inak, a pozrel som sa na ženu, ktorá sedela trošku za mnou: slzy jej tiekli až do výstrihu, a chvíľu sme sa ani jeden nezmohli na slovo.
Nakoniec som sa jej opýtal: “Myslela si na mňa?” Moja žena, vždy praktická a triezva, mi pokojne, iba s nádychom rozrušenia, odpovedala: “Nie, myslela som na svoju prvú lásku, na Milana!”. Nakoľko som Karol mal som sa uraziť, ale neurazil som sa, lebo o jej Milanovi, láske predomnou, som už dosť počul.
Pred pár rokmi sa dopočula že Milan je ťažko chorý, a hneď mu aj zatelefonovala. Porozprávali sa, žena si poplakala, a keď skončila povedala mi že Milan zomiera. Naskutku, po pár týždňoch zomrel. A o ďalších pár týždňov moja žena zavolala jeho vdove, a spolu si pri tých telefónoch hodinku poplakali.
A tak nám obom Adele pomohla vytriezveť, vystrábiť sa z rán lásky, a pripraviť sa na našu zlatú svadbu o pár mesiacov s čistou mysľou.
Thank you from the bottom of our hearts, Adele.
***Pripísané o dva mesiace po začiatku tých závratí.
V záhrade máme hodne stromov a veľa rozličných vtákov. Niektoré z nich majú na starosti dažďovky a iný pozemný hmyz, iné húsenice a chrobákov na stromoch, a iné zas nám pomáhajú oberať ovocie. Okrem občasných omrviniek, alebo malých zvyškov jedál vyhodených na trávu, im nedávame žiadne potraviny. Vtáci sa nás neboja, ale dbajú na to aby naše vzájomné vzdialenosti boli ako sa patrí, vo všeobecnosti okolo troch až štyroch metrov. Ak sa k nim priblížime na menej poodbehnú alebo poodletia.
Nemohol som si nevšimnúť za posledné dva mesiace že tie vzdialenosti medzi nimi a mnou – nie však mojou ženou! – sa zrazu zmenšili! Z troch až štyroch metrov na dva metre, ba aj na menej. Môj vonkajší vzhľad je nezmenený, moje chovanie k nim tiež; ani moje pohyby sa nijako nespomalili ani nezrýchlili, ani moje oblečenie sa nezmenilo. Neviem čím to je…
A dva malé príklady.
A dva malé príklady.V záhrade po horúcom a suchom lete som polieval niektoré kríky. Jeden krík potreboval vody viac, a ako som ho polieval držiac hadicu opieral som sa jednou rukou o strom. Po kôre toho stromu behal malý vták, hore aj dolu, a vyďobával zo štrbín drobný hmyz. Pracoval tam zo všetkých strán a na všetkých výškach; keď prišiel na moju výšku pobehal okolo kmeňa, a aj pod mojou rukou a okolo dlane ako som sa o ten strom opieral. Ako tak pracoval potichu som vytiahol z vrecka telefón že si ho odfotografujem, ale keď sa ozval klink pri otváraní telefónu – odletel. Tu ho prikladám ako som ho našiel kdesi na internete, myslím že sa volá kôrovník, a je veľký asi ako drozd:
Druhý príklad.Obedoval som na verande rezance s morskou háveďou. Položil som vidličku, aby som si mohol utrieť ústa, a spoza mňa mi na tanieri pristal vták, hneď vedľa ruky ktorou som ten tanier držal. Pozrel sa na mňa, pozrel sa do taniera – a vybral si jednu peknú mušličku. Ako sa s ňou bavil, vytiahol som svoj telefónik, klinkol – vták neodletel! – a ako si ďalej vybral jednu peknú krevetu som si ho odfotografoval. Bez rozmýšľania som ho odtisol (pokojne dovolil aby som sa ho dotkol, len mierne odporoval!), veď to bol môj obed, dojedol som pokým on tam vedľa trpezlivo sedel a čakal na rad. Nechal som mu tam pár rezančekov, vzal si ich, pokutral sa v perí a odletel. Tu ho mám na obrázku:
A ešte jeden, ktorý sa prihodil o pár dní neskôr…
Už asi rokapol máme nových susedov. Donedávna vlastnili malú farmu kdesi na vidieku, a keď na nich prišla sedemdesiatka farmu predali a kúpili si tu vedľa nás dom. Majú psa ktorý na mňa pár mesiacov štekával. Sused mi povedal že ho to prejde, lebo naša záhrada v miestach kde na mňa štekával je vo vzťahu k ich terajšiemu domu asi smerom kde na ich farme bola cesta. No a Gus, ten pes, na tú cestu štekával keď tade niekto náhodou šiel. Gusa som napokon od toho štekania odnaučil aj pár občasnými kúskami syra…
Štekať prestal, ale nikdy chvostom nevrtel, tú zbraň si nechával v zálohe. Sused mi tiež povedal že Gus tým chvostom aj tak vrtí málokedy, že to musí byť naozaj niekto veľmi známy, a najmä ak si toho človeka Gus nejak extra považuje.
No a čo sa nestalo! Pár dní po príhodách s vtákmi som sa babral v zelenine blízko nášho spoločného plota keď pribehol Gus a už-už mal slinu pripravenú že si dobre zašteká, ale zrazu sa zháčil, zastavil asi dva metre odo mňa – a začal vrtieť chvostom!!!
Neskôr, keď sa objavil sused, sa pýtam že čo sa stalo s Gusom keď zrazu začal vrtieť chvostom (a Gus mu práve stál pri nohe a usilovne vrtel). Sused sa pozrel dole na Gusa, potom na mňa, a zmohol sa na vtip: s Gusom sa nestalo nič, možno sa niečo stalo s tebou. Prijal som to zdvorilo ako vtip, povinne som sa zasmial, ale mne to bola vážna vec: čo vo mne tí vtáci a teraz to zviera cíti že sa všetci chovajú ku mne akosi inak, priateľskejšie, menej bojácne.
Epitaf.
Po niekoľkomesačnom pátraní za pomoci tety detí tej mojej lásky, jej vzdialeného príbuzného v Mníchove, za pomoci súkromného detektíva vo Viedni, archivára v Rimavskej Sobote, inzerátu v račanskom časopise Račan a následného množstva emailov a telefonátov, vrátane nadviazania styku s jej deťmi roztrúsenými po svete, sa nám podarilo zhruba vystopovať životnú púť tej mojej krásavice.
Jej muž od nej hneď po svadbe odišiel, a k otcovstvu jej dvoch detí sa nepriznal. Ona s ním uzavrela akúsi ústnu dohodu ohľadne detí ktoré plánovala vziať so sebou do Rakúska, kam sa vydala; deti sa s ním nemali viac vidieť. On neskôr odišiel do Kanady a v posledných rokoch mu jeho zdravotný stav znemožňuje s kýmkoľvek komunikovať.
Moja krásavica, ako som bol spomenul na začiatku, sa okolo roku 1965 vydala za človeka z Viedne. Počul som že bol asi o 30 rokov starší od nej, bruchatý, vraj dosť nepekný (toto píšem škodoradostne rád, hoci jej prajem iba to najlepšie; v “komunistickom” Československu tej doby pre ženu sa vydať kamsi “na Západ” bola obrovská, závideniahodná a temer nemysliteľná vec!), a vraj vlastnil obchod s pečivom na Mariahilfer Strasse. Ona, spolu s jej dvomi deťmi, odišla z Rače do Viedne roku 1968. Jej sestra najprv, a potom rodičia aj brat tragicky zahynuli asi rok po jej odchode; jej viedenský muž zomrel roku 1975, a ona, spolu s jej synom (dcéra zostala vo Viedni) sa odsťahovala do Nemecka do okolia Norimbergu, kde roku 1987 po ťažkej chorobe (zlyhanie pečene?) zomrela. V posledných rokoch života vraj bola alkoholik…
Informácia mi bola poskytnutá tou tetou, ktorej sa podarilo nájsť a následne spojiť s dcérou tej krásavice vo Viedni. V tom hľadaní a následnom spojení som hral malú a málo významnú úlohu. Som rád že sa milej tete podarilo nadviazať styk s jej neterou vo Viedni, a dúfam, že sa to podarí aj s jej synovcom, ktorý žije kdesi v Nemecku.
